Začiatky poľovníckej lukostreľby na Slovensku

Poľovanie lukom a šípom sprevádza ľudstvo tisícky rokov a patrí k najstarším poľovníckym technikám. Aj vďaka pokroku v oblasti výzbroje a výstroje dnešná lovecká lukostreľba spája tradičné poľovnícke metódy s modernou poľovačkou. Nedávne zmeny v slovenskej legislatíve po dlhej dobe umožnili legálne poľovanie lukom aj na Slovensku. Slovensko tak vykročilo cestou ostatných európskych krajín akými sú napríklad Dánsko, Fínsko, Francúzsko alebo Maďarsko, v ktorých je poľovanie lukom možné v oborách alebo aj vo voľnej prírode. Ak poľovník pristupuje k tomuto spôsobu lovu zodpovedne, tak sa lov lukom stáva etickou a zároveň veľmi účinnou metódou lovu zveri.

S moderným výstrojom a so špeciálnymi loveckými hrotmi možno úspešne loviť v zásade akúkoľvek lovnú zver v súlade s poľovníckymi pravidlami. V krajinách, kde je poľovačka s lukom veľmi rozšírená (ako napríklad v USA alebo Juhoafrická republika), sa lovia rôzne druhy zveri od malej, až po veľkú päťku či losov alebo medveďov grizly. Šíp opatrený loveckým hrotom primeranej veľkosti, usmrtí zver zrovnateľne rýchle a rovnako spoľahlivo ako strelná zbraň. Predpokladom je samozrejme rovnako ako aj pri strelnej zbrani správne umiestnený zásah. Princíp smrtiaceho účinku šípu je v určitých aspektoch odlišný od strelnej zbrane. Nie je založený na tom že odovzdá obrovské množstvo kinetickej energie tak ako je tomu pri guľovej zbrani. Zásah loveckým hrotom do oblasti komory spôsobí silné krvácanie (rezná rana má priemer 2-4cm ). Zver rýchle hasne následkom pneumotoraxu, hemoragického šoku a nedokysličenia CNS. Ulovená zver nie je vystavená hydrodynamickému šoku ako je tomu pri streľbe z guľovej zbrane pri použití polo plášťovej strely. Preto ani zver menšej hmotnosti pri zásahu loveckým hrotom do oblasti srdca alebo pľúc nezvykne ostať „v ohni“, ale odbieha na krátku vzdialenosť. Zver ulovená loveckým hrotom spravidla silne „farbí“, nakoľko otvor na vstrelovej i výstrelovej strane je veľký 2-4cm (podľa typu hrotu). Otvor na strane vstrelu je vo väčšine prípadov väčší ako u strelnej zbrane. Toto uľahčuje dohľadanie aj bez poľovného psa. V prípade že je zver len poranená, a nemá zasiahnuté životne dôležité orgány, je pravdepodobnosť úplného a rýchleho zahojenia čistej reznej rany spôsobenej loveckým hrotom výrazne väčšia ako pri poranení strelnou zbraňou, kedy dôjde k potrhaniu okolitých tkanív.

Poľovanie s lukom a šípom je pre poľovníka často väčšou výzvou. Štatistiky dokazujú, že lovecký lukostrelec musí loviť častejšie (5-10-krát častejšie), aby sa mu naskytla možnosť uloviť zver , lebo obvyklá vzdialenosť na ktorú poľovník pri love lukom strieľa na zver je cca 20 metrov, v každom prípade však menej ako 30 metrov. Priemerne vycvičený lukostrelec s dvojbodovým zameriavaním (priezor na tetive a zameriavač) strieľa na vzdialenosť 25 metrov veľmi presne. Táto presnosť je porovnateľné s presnosťou priemerného poľovníka pri streľbe guľovou zbraňou na vdialenosť cca 100 metrov. Podľa štatistík sa len zriedka strieľa na vzdialenosť väčšiu ako 25 metrov, okrem toho je lovená zver spravidla v pokoji. Napríklad podľa dánskych štatistík bolo 85 % zveri ulovenej lukom v momente vypustenia šípu v pokoji. Tie isté štatistiky dokazujú, že v 77 % prípadov bol lukostrelec vo vzdialenosti kratšej ako 20 metrov. Častým argumentom proti poľovaniu lukom a šípom je, že poľovník nemá možnosť pohotového druhého výstrelu. Pri všetkých druhoch lovu je však nevyhnutná precíznosť lovca a správne umiestnenie zásahu do životne dôležitých orgánov lovenej zveri a žiadny zo spôsobov lovu by nemal zakladať svoju úspešnosť na možnosti druhého výstrelu. Taktiež, vo všetkých štátoch Európy sú povolené aj jednoranové lovecké guľové zbrane.

Vďaka absencii hluku pri výstrele je lovená zver menej vyrušovaná a to dokonca aj v prípade, kedy je ulovený konkrétny jedinec z čriedy, kde zvyšok čriedy zostáva na mieste, alebo iba poodbehne na krátku vzdialenosť a za pár minút sa v kľude vracia. Táto absencia hluku pri výstrele často vedie k mylným domnienkam, že luk by mohol byť využívaný aj na pytliactvo. Avšak reakcie expertov z krajín, kde je lovecká lukostreľba povolená, potvrdzujú, že použitie luku a šípu ako zbrane pytliakov je len minimálne. V Mississippi, USA, sa len 1 % pytliackych deliktov spácha s lukom a šípom. Dôvodov je viacero: s lukom a šípom sa nedá loviť z auta. Časová náročnosť lukostreľby je pre pytliačenie nepraktická, neefektívna alebo ho jednoducho znemožňuje. Okrem toho je poľovanie v noci s lukom a šípom mimoriadne obtiažne.

Na druhej strane loveckí lukostrelci vzdávajú pri tomto tradičnom spôsobe lovu za použitia luku a šípu veľkú úctu lovenej zveri. Vďaka streľbe na krátku vzdialenosť, ktorá obvykle neprekročí 30 metrov, má poľovná zver väčšie možnosti poľovníka zbadať alebo zavetriť a včas udskočiť. Človek sa pri tomto poľovaní dobrovoľne zrieka relatívne veľkej výhody streľby na väčšiu vzdialenosť, ktorú mu umožňujú moderné strelné zbrane vybavené kvalitnou optikou. Zver tak môže lepšie využiť všetky svoje zmysly. Tiež posúdenie chovnosti zveri pred ulovením, je pri poľovaní lukom spoľahlivejšie. Poľovník sa nachádza v bezprostrednej blízkosti zveri, vnútri jej únikovej vzdialenosti, a môže ju teda bezpečne rozoznať a správne odhadnúť jej vek. Práve takýto lov skutočne preverí zdatnosť poľovníka, a preto lovecká lukostreľba plne zodpovedá všetkým poľovníckym zásadám. Najbližšie možno lov lukom prirovnať k sokoliarstvu. Aj tu by bolo ľahšie uloviť bažanta alebo zajaca brokovnicou, ako ho loviť pomocou pernatých dravcov. Avšak tak isto ako sokoliarstvo, prináša takýto druh poľovania lovcovi viac uspokojenia zo samotného lovu.

Skúsenosti s loveckou lukostreľbou v Európe ukazujú, že poľovanie lukom a šípom je často prijateľné aj pre skupiny ľudí, ktoré sa k poľovníctvu stavajú skôr kriticky a zaujato, hlavne kvôli vyrovnávaniu šancí poľovníka a lovenej zveri. Je ťažké hľadať pochopenie u odporcov poľovníctva ak sami poľovníci nemajú často pochopenie pre kolegov, ktorí sa od nich odlišujú iba typom zbrane. Lov s lukom a šípom je len jednou z mnohých metód poľovačky. Práve v dnešnej dobe sa uplatňujú najrozličnejšie spôsoby lovu za použitia najrozličnejších loveckých zbraní za účelom dosiahnutia čo najväčšej efektívnosti lovu. Tento trend viedie často akurát k nadmernému využívaniu obmedzených prírodných zdrojov a znižovaniu samotného zážitku spojeného s poľovaním a pobytom v prírode. Taktiež by sa v záujme „efektivity“ muselo postupne povoliť aj používanie v súčasnosti zavrhovaných technických pomôcok. Poľovanie s lukom a šípom zostane vždy okrajovým druhom lovu, podobne ako sokoliarstvo, ktorý v určitých špecifických situáciách (napríklad zvýšená bežpečnosť streľby v porovnaní s guľovými zbraňami pri poľovaní v urbanizovaných oblastiach, mestských a prímestských revíroch) môže pomôcť pri plnení plánu odstrelu. Nemožno ho vnímať ako konkurenciu poľovania so strelnými zbraňami, skôr je potrebné ho vnímať ako alternatívny spôsob poľovania, ktorý šetrnejšie využíva prírodné zdroje. Každá poľovníčka a každý poľovník má svoj osobný prístup k lovu. Prirovnať sa to dá k rybárčeniu, jeden chytá ryby prívlačou, druhý na plávanú a červíky a iný vidí v umení muškárčnia takmer meditačný prístup. Dôležitým aspektom je predovšetkým výzva doslova preľstiť mimoriadne vyvinuté zmysly lovenej zveri. Veľmi často čaro loveckej lukostreľby objavujú práve skúsení poľovníci a dobrí strelci, ktorí vo svojom živote ulovili väčšie množstvo zveri a hľadajú v nej nový prístup k poľovaniu a zveri samotnej.

Mgr. Juraj Buchta
Slovenské združenie loveckej ľukostreľby